Odpovědí by měla být kultura jako společenské lepidlo Petr Vizina
Nenechat si vzít společné, řekněme tradiční, hodnoty a proměnit je v destilovaný propagandistický kýč, říká grafický designér Branislav Matis (B M).
Q. Jak byste přiblížil, co se na Slovensku s kulturními institucemi děje?
BM. Netýka sa to len tých kultúrnych a často sa hovorí o cielenej deštrukcii, ale aj s odstupom času váham, či bol vývoj viac výsledkom premysleného plánu, alebo skôr dôsledkom civilizačnej úrovne, ktorú reprezentuje aktuálna vláda. Nenapadá ma lepšie slovné spojenie ako invázia barbarov. Títo ľudia do inštitúcií prichádzajú na základe bezhraničnej loajality, ignorantskej drzosti a v neposlednom rade osobných väzieb (suseda, kamarát z hokeja…). Teraz si už lepšie dokážem predstaviť 50. roky, kde sa súdruhovia robotníckeho a roľníckeho pôvodu mohli hlásiť za odborníkov a riaditeľov. Výsledok ich zdanlivo chaotického nástupu mal ale nakoniec hrozivú, paradoxnú logiku.
Prvotná dvojica dočasne poverených riaditeľov SNG, ktorí sa vo funkciách prestriedali, bolo zohrané duo „krízových manažérov“ so skúsenosťami z oblasti strojárstva. Po čase som pochopil, že gólmi ich predchádzajúcej kariéry bývalo nepriateľské prevzatie a následný riadený krach firiem. Sprvoti ich potácanie sa v SNG pôsobilo absurdne a smiešne, ale jej ovládnutie „rozobratím na skrutky“ vyšlo nakoniec presne tak, ako si na ministerstve zrejme želali, hoci museli „navýšiť vklad“ ešte o tretieho povereníka — zlovestného, cholerického producenta podozrivého z dotačných podvodov, ako vystrihnutého z Lovecraftovho Hrozného starca.
Ich špeciálnymi schopnosťami boli absencia zábran, rešpektu voči svojej novej „expertíze“ či osobnej integrity. Nedalo sa ich „získať pre vec“, dohodnúť sa na základných hodnotách, bolo zbytočné apelovať – ako keby rozprávali úplne iným jazykom. Neriskovali svoju reputáciu – žiadnu nikdy nemali. To z nich robilo ideálnych vykonávateľov, „dokonalého“ zločinu bez osobného motívu, Cudzincov vo vlaku…
Deštrukciu tak dotiahli do „úspešného konca“.
Oveľa horšie im to odsýpa v „prekrásnom novom národne-socialistickom svete“, kde by mali vzniknúť viditeľné výsledky, ktoré by mali pred verejnosťou obhájiť prebratie moci. To sa nedá už realizovať „neznesiteľne ľahkým pádom v smere gravitácie“, naopak, veci treba „potlačiť smerom nahor“. S týmto zámerom, po trojici nekompetentných terminátorov, nastúpili oportunisti z fachu – ale ich pretrvávajúca neschopnosť dať SNG dôstojnú náplň, dokonca zabezpečovať jej plynulý chod – ma dokázala ohromiť.
Q. Má kulturní politika vlády podporu veřejnosti?
BM. Populisti majú za sebou tradične kulisu davu, ktorý s nimi za každých okolností súhlasí, aj keby „strana poprela fyzikálne zákony“ ako sa píše v Orwellovi. Okrem množstva botov a trolov je jeho súčasťou tiež skupina autenticky frustrovaných spoluobčanov, ktorá úprimne fandí akejkoľvek deštrukcii a uspokojuje ju ponižovanie „protivníka“ – o to viac, ak „nosí okuliare“.
Našťastie, doteraz je medzi jeho podporovateľmi naozajstné kultúrne obecenstvo zastúpené len minimálne, a ich hlas zaznieva hlavne na sociálnych sieťach. Výsledkom je rekordne nízka návštevnosť SNG a ďalších ovládnutých inštitúcií.
Prekvapila aj súdržnosť umeleckej obce, spolu s publikom, ktorí sa voči ochlokracii v kultúre spoločne vymedzujú. Okupanti kultúry zatiaľ čelia viac protestom a piskotu, ako potlesku.
Q. Jak odpovědět na argumenty, že právě taková politika podporuje národní identitu, jazyk a kulturu?
BM. Nenechať si vziať spoločné, povedzme tradičné, hodnoty a premeniť na destilovaný propagandistický gýč. Nie je to jednoduchá úloha – žijeme v rozpínajúcom sa komunikačnom priestore a napriek zosieťovaniu sa navzájom vzďaľujeme. Prestávame si rozumieť naprieč spoločenskými skupinami, generáciami, v tých mladších už dokonca aj medzi chlapcami a dievčatami. S tým je spojený pocit zmätku v osamelosti, s ktorým pracujú populistickí díleri bielej, heterosexuálnej, tuzemskej nevraživosti. Predstavujem si exposé legendárneho pána čakajúceho v blízkosti školy; Kam ideš, malý*á — nedáš si cukrík? Bude sa ti po ňom lepšie túlať po sídlisku…
Odpoveďou by mala byť kultúra ako spoločenské lepidlo, sprístupňujúce rôznorodému publiku svet ako zdieľaný význam. Zdravý, inteligentne nadizajnovaný kultúrny populizmus. Posun ťažiska od výlučnosti (aj keď sa jej nevzdávame) k spoločným kultúrnym zážitkom. Premostenie, hra, bezpečný priestor pre prekonanie osamelosti, strachu, našich vnútorných bariér a predsudkov.
Jedným z výborných príkladov je drag-kabaret Pinkbus, zrozumiteľný, prístupný, radikálne slobodný – podobné zážitky účinne imunizujú spoločnosť voči frustrácii a nenávisti, z ktorej žijú politickí šmejdi – pseudonárodní pseudokonzervatíci.