Nejde o spor mezi konzervatismem a liberalismem Petr Vizina

Q. Alexandra Kusá v rozhovoru vysvětluje, že v Česku si nedovedeme představit, co se na Slovensku se SNG a dalšími kulturními institucemi děje. Umíte to přiblížit?

NV. Popravde, ani na Slovensku si to mnohí nevedia predstaviť. Skúsenosť zo Slovenskej národnej galérie je v niečom neprenosná a zároveň pre každého zamestnanca trochu iná. Niekto sa so straníckymi nominantmi stretával denne, iný sporadicky, no všetci sme to prežívali spoločne. Budem používať slovné spojenie stranícky nominant pre všetkých štyroch pánov, ktorí sa od augusta 2024 vystriedali v SNG, tedy pro Antona Bittnera, Miloša Timka, Jaroslava Niňaja a Juraja Králika, ku ktorému patrí aj Martin Dostál. V galérii sme sa dlho rozprávali o tom, ako stručne pomenovať to, čo sme zažili.

Ponúkala sa absurdná dráma, no ukázalo sa, že ide o príliš slabý žáner. Dalo by sa to odbiť bonmotom, že sa vedenie menilo častejšie než ročné obdobia, lenže aj tie majú istú stabilitu. Postupne sme pochopili, že problém nie je v chaose ani v náhodných zlyhaniach systému. Ide o nový politický, ale aj estetický režim. Skôr než divadlo Eugèna Ionesca to pripomína návrat k osvedčeným modelom 20. storočia: k normalizačnej správe inštitúcie, k administratívnej kontrole obsahu a k presadzovaniu presvedčenia, že kultúra má slúžiť ako dekoratívna kulisa moci.

Q. Jak přesně?

NV. Keby sme jednotlivých aktérov nepoznali, dalo by sa povedať, že ich cieľom je aplikovať princíp normalizácie, kde nie je hlavným zámerom niečo zrušiť, ale vyčerpať a prispôsobiť. Vzhľadom na konkrétne personálne nominácie je však všetko ochutené babráctvom, infantilnosťou až groteskou. V každej situácii si stranícki nominanti vyberajú tú najhoršiu možnú reakciu a znásobia ju tak, že výsledné „riešenie“ si človek ani nevie predstaviť. Príkladom môže byť tlačová konferencia zamestnancov SNG. Na jej ohlásenie reagovali stranícki nominanti vydaním nezmyselných príkazov, zatvorením galérie a privolaním polície. Tým len zvýšili záujem o samotné stanovisko zamestnancov. Tí sa napokon presunuli o pár metrov ďalej, mimo stien SNG, na bezpečné miesto v správe Starého Mesta, kde ešte platia zákony, funguje demokracia a sloboda trvá. Možno si teda stranícki nominanti zobrali budovu, ale inštitúciu určite nie.

SNG dnes pôsobí ako cesta v čase. Akoby ste sa naraz vrátili do viacerých dekád 20. storočia. A nie práve tam, kam by sme chceli. Praktiky mali silovosť 90. rokov. Rýchle personálne čistky, ignorovanie zákonov, manažérsku aroganciu. Ich mentálne nastavenie však nieslo stopu 50. rokov. Nie v zmysle veľkej ideológie, ale v banálnom, každodennom výkone moci. V zákazoch, zoznamoch, kontrole jazyka a strachu z verejnosti a médií. Hannah Arendt by to nazvala banalitou zla; v galérii to malo podobu administratívneho absurdna.

SNG sa ocitla v estetickom vákuu, kde prebieha akési prvé stretnutie s funkciami PowerPointu, Wordu a nevkusu. Vizuálna komunikácia pripomína zle strávené 90. roky, akoby sa dejiny grafického dizajnu, vizuálnej kultúry a digitálnych médií nikdy neodohrali. Občas sa objavuje aj generovanie obrazov pomocou AI, no bez porozumenia softvéru. Podobne, ako keď socialistický realizmus spájal rôzne formy bez pochopenia ich významu. Výsledkom je estetika moci, ktorá si požičiava nástroje súčasnosti, no používa ich grambľavo a s mentalitou minulosti. Niekedy si neveriacky kladieme otázku: oni to fakt nevidia? Odpoveď je jasná.

Spomínané administratívne absurdno je niečo čo sa postupne etablovalo v rámci inštitúcií zriaďovaných Ministerstvom kultúry SR ako nový režim. Zákony a procesy formálne existujú, no v praxi neplatia. Rozhodnutia sa prijímajú mimo inštitucionálnych štruktúr, pracovné pozície sa rušia bez odborného zdôvodnenia, na základe zoznamov, kompetencie sa nahrádzajú lojalitou. Dnes sa to tvári ako manažérske rozhodovanie, no historicky vieme, že ide o kádrovú politiku. Základná forma je zachovaná, no obsah je vyprázdnený.

Q. Uvedete příklad?

NV. V januári 2025 mi zavolal tretí stranícky nominant Jaroslav Niňaj, že sa chce prísť pozrieť do Kunsthalle, ktorá organizačne spadá pod SNG. Keď som mu vysvetlila, že už dva týždne nie som zamestnankyňou SNG, pretože na základe jeho vlastného príkazu bolo moje miesto k 31. decembru 2024 zrušené, reagoval zmätene. Napokon to uzavrel vetou, že muselo ísť o chybu. Tento moment bol symptomatický. Organizačné zmeny, ktorými sa rušili celé úseky a odborné pozície, sa v logike moci dali kedykoľvek spätne označiť za omyl. Rozhodnutia sú vratné, zodpovednosť nie. Bolo nám jasné, že inštitucionálna pamäť pre nich neexistuje a ľudia sú len spotrebný materiál.

Perfídna zvedavosť mi nedala a stretli sme sa. Vtedy sa naplno ukázalo, že nejde len o nekompetentnosť, ale o ideologický gýč moci. Návrhy, ktoré zaznievali od neho a od predchádzajúceho straníckeho nominanta Miloša Timka (odvolaného po 55 dňoch pre neschopnosť riadiť inštitúciu a následne paradoxne zamestnaného ako poradcu) pôsobili ako zle napísaná fraška. Moc tu nebola veľká, bola malá, urazená, založená na osobných antipatiách a pocite ohrozenia zo strany odbornosti. Na ich návrhy výstavného plánu chcem len zabudnúť.

Groteskný charakter režimu sa prejavoval aj v každodennosti. Každý zo straníckych nominantov by si zaslúžil vlastnú kapitolu dejín zlyhania. Človek by až neveril, koľko nezmyselností sa dá za približne päťdesiat dní vo funkcii vykonať. Prvý, ktorý sa rád označoval za „muža čísel“, riešil skôr to, ktorá z riaditeliek úseku mu má variť obed, než rozpočtové rámce. Alebo požadoval odstránenie „tampónov“ z nádvoria. V skutočnosti išlo o dielo Hodvábnik morušový (1970) od Jany Želibskej, významnej slovenskej umelkyne s medzinárodným presahom. Tento moment bol symbolický: nepochopené umenie je označené za prebytočné. Nepokúšal sa ho pochopiť, len odstrániť. A práve v tomto období sa v SNG začala objavovať cenzúra.

Druhý bol v podstate len kamarátom prvého a pokračoval v groteske. Objavil inštitút príkazu a aj ho aplikoval pri zatváraní galérie, vypisovaní nezmyselných výkazov a pod rúškom konsolidácie sa snažil presadiť zoznam nepohodlných ľudí. Tretí zakázal komunikáciu s verejnosťou bez písomného schválenia textu. V praxi to znamenalo, že ste nemohli odpovedať ani na otázku o otváracích hodinách bez schvaľovacieho procesu. Aby toho nebolo málo, verejná kultúrna inštitúcia uzavrela na mesiace všetky vstupy okrem jedného, pretože o sto metrov ďalej stáli dvaja ľudia s transparentom „Umenie nebude ticho!“. Tento obraz má silnú historickú paralelu: inštitúcia, ktorá sa bojí vlastnej verejnosti, sa prestáva správať ako verejná. Už sme to tu raz mali, galérie a divadlá fungovali navonok, no ich skutočný život bol vnútorne kontrolovaný.

Q. Jak jsou na tom aktuální straničtí nominanti?

NV. Aktuálni stranícki nominanti, Juraj Králik a Martin Dostál, posunuli tento režim do fázy normalizovaného bizáru. Galéria sa mení na zábavné centrum s 90‘s oldies party, Beerfestami či Pole Dance, zatiaľ čo výskum, kurátorská práca a vzdelávanie prakticky neexistujú. Držia sa hesla: menej obsahu a viac hluku. Veď aspoň vzniká dojem života. Výstavy, ktoré tam boli, sú doslova demolované. Nové vznikajú bez koncepcie, bez výskumu a bez rešpektu k autorským právam. Aj GHMP by vedela rozprávať o tom, ako sa SNG pokúsila opajcnúť celú ich kurátorskú koncepciu. Diela sú rozmiestňované ako izolované objekty bez kontextu, často na paletách, zbavené významových väzieb. Proces, ktorý je základom múzejnej práce, je mŕtvy. Odbornosť opustila priestor a nahradil ju normalizovaný bizár.

To, čo dnes vidíme v SNG, možno pomenovať rôzne. Napríklad aj ako groteskný autoritársky režim s jasnými koreňmi v únavných normalizačných praktikách. Stranícki nominanti bez odbornej kompetencie zneužívajú verejnú moc a nahrádzajú odborné procesy strachom, zákazmi a zoznamami. Výsledkom sú inštitúcie pripomínajúce mestá duchov. Ide o opakovanie známeho modelu, ktorý vždy zanecháva hlboké jazvy v inštitúciách, v pamäti, aj v generáciách odborníkov. A nejde len o jednu inštitúciu. O to dôležitejšie je o týchto mechanizmoch hovoriť a pamätať si ich, aby sme ich dokázali rozpoznať skôr, než sa metafora opäť zmení na prax.

Q. Cítí podle vás vláda Roberta Fica ve své kulturní politice podporu slovenské veřejnosti? NV. Nie.

Q. Argumentem současného konzervativního nacionalismu je ochrana národní identity, jazyka a kultury proti liberálním elitám. Co se podle vás dá dělat, aby společnost na tento trik neskočila? NV Tento argument sa podľa mňa míňa s realitou. Národná identita, jazyk ani kultúra sa s liberálne uvažujúcimi ľuďmi nijako nevylučujú. História ukazuje, že práve otvorené, pluralitné prostredia vytvárali najživšie formy práce s jazykom, identitou aj pamäťou. Ochrana kultúry predsa nikdy nebola výlučne súčasťou konzervatívneho nacionalizmu. Kultúra má byť pre všetkých, nie len pre vybranú skupinu, ktorá sa k nej hlási ako k vlastníctvu.

Problematické v argumentácii je, že konzervatívny nacionalizmu používa pojem „ochrana“ ako skratku. Ochrana nie je myslená ako starostlivosť o inštitúcie, výskum, vzdelávanie či odbornú prácu s kultúrnym dedičstvom. Národná identita sa redukuje na niekoľko vizuálnych

symbolov, jazyk na heslá a kultúra na dekoráciu. V praxi to často vyzerá tak, že sa vytvorí generický obraz, dnes pokojne aj pomocou AI, v ktorom sa zmiešajú folklórne motívy, vlajka a patetické slogany. Nie je to práca s identitou, ani záujem o jej ochranu. Je to simulácia niečoho, čo nie je autentické. Vždy keď sa kultúra začala používať ako „dôkaz správnej“ národnej identity, skončilo sa to jej vyprázdnením a oveľa horšie. Jazyk sa prestal skúmať, začal sa strážiť a regulovať. Umenie sa prestalo interpretovať, ale zneužívať a hodnotiť podľa lojality. Ochrana kultúry sa používala ako zámienka na jej kontrolu. Opäť mechanizmus, ktorý poznáme z 20. storočia veľmi dobre.

Q. Jak se bránit?

NV. Domnievam sa, že najdôležitejšou obranou je pomenovávať rozdiel medzi starostlivosťou a zneužívaním. Skutočná ochrana kultúry znamená dlhodobú odbornú prácu, kritické myslenie, otvorenú diskusiu a vzdelávanie. Nie vylučovanie, nie polarizáciu a nie vytváranie falošných nepriateľov. Od začiatku bojuje proti cenzúre aj Sloboná národná galéria – upozorňuje na nepravdivé tvrdenia straníckych nominantov, na ich neodbornú prácu s kultúrnym dedičstvom a na dehonestujúci, často infantilný prístup k umeniu a kultúre. A aj to veľmi pekne funguje. Nielen tým, že sa o tom hovorí teraz, ale SNG vždy viedla svojich návštevníkov k vzdelávaniu. Tí svojou neprítomnosťou v inštitúcii dávajú jasne najavo, že je tam problém. Nejde pritom o spor medzi konzervativizmom a liberalizmom. Ide o spor medzi odbornosťou a ideológiou, či medzi starostlivosťou a manipuláciou. Ak spoločnosť dokáže tento rozdiel rozpoznať, potom na ten „lacný trik“ neskočí. Pretože kultúra nie je zbraň v kultúrnej vojne, ale priestor, v ktorom sa nad identitou neustále premýšľa, aj spochybňuje a aj znovu tvorí. V tom je jej skutočná sila. Verím, že na to máme – kriticky uvažovať, nenaletieť a kultúru tvoriť v dialógu, nie v strachu.

Výstava Slobodná národná galéria. Popis jedného zápasu